Vítam všetkých, ktorí sem ešte niekedy zavítajú :)

X. informácie, zmeny, z môjho života ruiny 1/2

19. června 2009 v 15:40 | Romuska |  Ja nie som ja

ahojte....vidíte to??? Toto je kapitola Ja nie som ja, áno čítate dobre!!!! JA PRIDÁVAM KAPITOLU!!!! To je skoro historická chvíľa. Bola by tu už včera, ale milý pekný blog sa rozhodol, že to nedovolí. Som skoro roztrieskala počítač, ale našťastie to prežil. Aj teraz to pridávam už asi na desiaty krát. Teda dúfam, že sa to pridá. Včera som dostala poslednú známku ako prváčka (a dokonca jednotku) tak som to chcela osláviť pridánim kapitoly, ale to sa trošku nepodarilo.

Viem, že som sa zase dlho neozvala, ale tento posledný mesiac bol trochu hektický. Prepáčte.

Hm. A teraz ku kapitole. Myslím, že si už ani veľmi nepamätáte o čom boli posledné, ktoré som pridala k tejto poviedke a pravdupovediac ani sa nečudujem, keďže to bolo hrozne dávno. (Asi v novembri?) Takže len tak trochu na osvieženie pamäti.

Kate je na Rokforte. Majú oslavu, ktorá dopadne tancovaním Lily a Jamesa a Lucy a Remusa. Kate a Sirius sedia spolu a rozprávajú sa. Po oslave si tí štyria nepamätajú, čo robili, tak im to Sirius a Kate povedia a potom idú spolu na obed. Zastaví ich však Dumbledore, ktroý musí Kate oznámiť nejakú dôležitú správu.

No neviem, či vám to aspoň trochu pomohlo. Tak ja vás už zdržiavať nebudem. Len vás chcem upozorniť, že je divná a písala sa zvláštne. A hlavne nečakajte niečo dlhé, lebo je to krátke. A je to iba polovica a netuším kedy bude druhá, tak pridávam aspoň túto časť.

R

X. kapitola informácie, zmeny, z môjo života ruiny

Vyšla som z Dumbledoreovej kancelárie, ale na obed som už nešla. Načo aj? Obyčajný obed predsa teraz nemá zmysel. Ako môže niekto normálne jesť? Ako sa niekto môže baviť? Samozrejme, že môžu. Prečo nie? Je to iba moja vec. Nemôžem byť sebecká. Prečo by mali ostatný smútiť? Nič sa predsa nestalo. Iba je o dvoch pre svet nepodstatných ľudí na svete menej.

Nohy ma sami niesli, nepozerala som na cestu. Nešla som nikam konkrétne. Len som nemohla ísť medzi ľudí. Nemohla som ísť medzi svojich priateľov. Nemohla som. Prechádzala som sa bez prestávky a bála sa, že keby som zastavila som dobehlo by ma to. Všetky tie informácie by sa na mňa vrhli a ja by som sa pod ich váhou zlomila.

Posledné dva týždne som bola tak šťastná. Splnil sa mi sen. Stala som sa čarodejnicou. Dostala som sa na najlepšiu čarodejnícku školu a to úplnou náhodou. Našla som si priateľov a nie hocakých. Za priateľov mám záškodníkov a Lily Evansovú. Ktorý fanúšik by to nechcel? Každý o tom sníva a ja som to dostala. No za akú cenu? Za cenu odlúčenia od mojej rodiny, ktorá ma síce nechápe, no mám ju rada.

A teraz otca ani mamu už nikdy neuvidím. Ocko ma už nikdy nebude provokovať ale ani sa nebudeme spolu smiať. Nikdy sa nebudem s mamou rozprávať, nebude počúvať moje myšlienky,ktoré som si na nej vylievala. Nikdy im nepoviem ahoj a že ich mám rada. Povedala som im to niekedy? Povedala som "Mám vás rada" ? Asi nie. Prečo som im to nikdy nepovedala? Ale vedeli to, nie? Určite to vedeli.

Ako je možné, že z dokonalého šťastia sa stal smútok v priebehu minúty? Jedinou informáciou sa všetko zmenilo.

Chce sa mi plakať, ale slzy si vzaly dovolenku a neviem kedy sa vrátia. Akoby som bola zavretá vo vlastnom tele a nemôžem plakať, kričať, aj keď tak veľmi chcem. Akoby ma chránilo pred vonkajším svetom. Chránilo alebo držalo proti mojej vôli? To neviem. Viem, že svet nemôže vidieť, čo cítim, ako mi je. Nikto to nemôže vidieť. Moje pocity sú ukryté, stiesnené, pre nich vo veľmi malej schránke, ktorá pod náporom o chvíľu vybuchne. Nevydrží ten tlak a praskne. Vtedy to všetko vyletí a neviem ako to prežijem. Možno sa roztrhám na mnoho kúsočkov, alebo iba zostanem popraskaná a s dierami. Musím niekam ísť. Niekde si sadnúť a ostať sedieť... naveky. Alebo aspoň nejakú dobu.

Prešla som okolo steny, kde sa objavili dvere, ktoré som vzápätí otvorila. Najaká myšlienka mi hovorila, že wow to je komnata najvyššej potreby, ale nevnímala som ju. Vošla som. Bola to štvorcová miestnosť s jedným kreslom a krbom. Prešla som okolo kresla a sadla som si do rohu pri krbe. Bol to môj zvyk. Vždy, keď ma niečo trápilo, sadla som si do rohu, počúvala kvapky dažďa, pozorovala oheň, alebo som iba tak sedela a nechala myšlienky plynúť, bez nejakého konkrétneho zamýšľania sa. To my vždy pomáhalo.

Lenže teraz som nedokázala nechať myšlienky len tak lietať. Cítila som bolesť. Bolesť v hrudi, v srdci. Ešte nikdy som nestratila človeka, ktorý by mi bol blízky. Zbytok rodiny som nikdy nepoznala a priateľov som doteraz nemala. Akoby som sa inštinktívne stranila bolesti zo straty. A teraz som prišla hneď o dvoch ľudí. Jediných, ktorých som doteraz mala.

Ale teraz mám aj priateľov. Mám priateľov. Tá myšlienka ma zohriala pri srdci a prekryla časť tej bolesti.

Položila som si hlavu na kolená a konečne nechala myšlienky plynúť.

oooOOOooo (o deň neskôr)

" Kate!!!" ozvalo sa päťhlasne, keď som vošla do klubovne a hneď za tými hlasmi sa ku mne vrhli moji priatelia. Nevim, ako dlho som bola preč, ale asi dlhšie, ako som si myslela.

" Kate, kde si bola?" počula som niekoho.

" Kate, čo ti je?" ozval sa druhý hlas a to bolo to posledné, čo som počula pred tým, ako som videla už iba tmu.

" Mami, mami..." Bola tam. V tej tme. Odrazu sa tam objavila so svetlo, ktoré ma na chvílu oslepilo. Hneď ako som ju uvidela, som zacítila na lícach slzy.

" Kate, počúvaj ma, nemám veľa času. Ten prívesok, tvoj kľúčik, máš?"

" Ehm áno, samozrejme." Prečo?

" Choď domov. Viem, že to bude ťažké, ale musíš byť silná. V našej spálni, v skrini, na vrchnej poličke za vecami, nájdeš drevené krabičku. Odomkneš ju svojím kľúčikom. To, čo tam nájdeš, je veľmi dôležité, ale je len na tebe, či si to prečítaš hneď alebo nie. Do toho ťa nikto nútiť nemôže. Pamätaj však, že sme ťa ľúbili a museli sme ťa chrániť. Odpusť, že sme ti to nepovedali. Dávaj si pozor a buď silná." Posledné slová som počula už iba z diaľky. Zmizla a ja som stála ako primrznutá a pozerala na miesto, kde ešte pred chvíľou bola moja mama. Automaticky som si siahla na hrdlo. Môj strieborný kľúčik bol tam. Bol rovnaký ako pred tým a predsa bol úplne iný. Ešte pred chvíľou to bol obyčajný prívesok, z ktorého sa pre mňa jedinou informáciou stal predmet s veľkým významom. Čo tam nájdem? Čo im mám odpustiť?


Odrazu som cítila, ako sa mi v tele rozlieva teplo, a tma začala pomaly miznúť. Nahradilo ju ostré svetlo, pred ktorým som inštinktívne stlačila viečka ešte viac. Pomaly som otvorila oči. Netušila som kde som ani čo sa stalo a biely storp, na ktorý som pozerala mi nič nehovoril. Otočila som hlavou do prava, dúfajúc, že zistím nejaké informácie, ano akonáhle som urobila ten pohyb, zacítila som silnú bolesť v krku, tak som sa radšej zase pozrela na tú ničnehovoriacu stenu. Prečo ma bolí krk?

"Slečna Parkerová, konečne ste hore." Ehm, čo tu preboha robím? Ale už aspoň viem, kde som. Nemocničné krídlo.

Nie, nie nehýbte sa! Musím vám urobiť testy." A začala ma obskakovať a ani jej nenapadlo niečo mi vysvetliť. Ona, znamená madam Pomfreyová, al eto ste asi pochopili.

Takto ma obskakovala asi pol hodinu, zatiaľčo mi dala vypiť asi tri elixíry. Ja som sa pokúšala opýtať sa, čo sa mi stalo, ale zistila som, že nemôžem hovoriť. Chrčala som, ale nevšímala si to. Alebo ma nepočula. Toľko k jej starostilvosti o pacientov. Pche. Keď skončila, ostala nado mnou stáť, pozerala a začala ma pekne znervózňovať.

"Čo nič nehovoríte? Bolí vás niečo?" no super! Ona si všimla, že som ticho? No gratulujem, ale je to trvalo, čo?

Už som chcela ukázať na hrdlo, že nemám hlas, keď sa otvorili a vošli Lily a Lucy, a keď videli, že som hore, vykríkli a rozbehli sa k mojej posteli, zatiaľčo ja som bola stále mimo. Nemôže mi niekto povedať, čo sa stalo?
"Kate, tak sme sa báli. Ty si zmizla a potom si prišla, omdlela si a my sme nevedeli, čo ti je..." No tak to sme tri. Skúsila som sa opýtať čo tu robím, čo sa stalo, ale vyšlo z toho iba chrčanie, tak som to zase nechala tak, a čakala som, kým si všimnú, že niečo nie je v poriadku. A tak som čakala a pozerala striedavo na Lily a Lucy. Madam Pomfryová totiž už odišla s mrmlaním, že oddych je preč, a že ak neodídu do 10 minút, tak ich vyhodí.

Lucy sa zarazila. Možno si konečne niečo všimla. Hurá. Pozrela som na ňu a ukázala na hrdlo. Prikývla.

"Ehm, Lily. Myslím, že Kate by chcela niečo povedať." Tak teraz na mňa obe pozerajú a mne sa zdá, že....to nepochopila. Ale teraz je ticho, takže by teoreticky mohli počuť moje chrčanie.

"Cho chu chobím?" kebyže neviem, čo chcem povedať, tak to nepochopím. Ak to ony zvládnu, tak majú u mňa dobrý bod.

"Čože?" povedali obidve naraz. Znelo to celkom dobre, možno by mohli spievať duety. Hm, Niekedy im to navrhnem.

"Kate, môžeš hovoriť?" pretočila som oči a pokrútila hlavou. Och od Lil som teda čakal inteligentnejšiu otázku.

"Madam Pomfryová," zavolala Lucy

"Žeby ste si spomenuli, že by som sa mala postarať o pacientku?" vyšla z kancelárie s hundraním.

"Kate, nemôže hovoriť." všetky tri sa otočili na mňa

"Tak preto ste nič nehovorili. Prečo ste mi to neoznámili?" a ako asi? Našťastie sa už viac nepýtala a doniesla mi ďalší elixír, tentokrát belasej farby. Vypila som ho a zacítila som teplo v hrdle.

"Čo sha stahlo?" opýtala som sa už skoro normálnym hlasom.

Lily a Lucy sa na seba divným pohľadom, ktorý som nepochopila.

"Nepamätáš sa?" z jej tónu mi nabehli zimomriavky a odrazu sa mi všetko vybavilo.

Rozhovor Dumbledorom, novinka, ktorá mi zmenila svet, tma a mama v tej tme. Cítila som, ako mi už zase potvári stekajú slzy a v hrudi som cítila bolesť. Zavrela som oči, aby som skryla zaslzené oči.

Keď som ich po chvíli otvorila, videla som, že sa k babám pridali záškodníci a teraz na mňa všetci bojazlivo pozerali akoby nevedeli čo povedať. A myslím, že ani nevedeli. Ani ja neviem. A tak pozeráme na seba a ja opäť cítim na lícach slzy. Tentokrát ich necám tiecť. Nemá zmyslel ich zadržiavať.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Sunny, zakladateľ Romuska fans! Sunny, zakladateľ Romuska fans! | Web | 19. června 2009 v 15:51 | Reagovat

idem sa zaradovať, mám prvý koment!!!!!!!!!!!!
no jo a idem komentovať.
bolo to úžasné, romuska, som nadšená!aj ked to bolo strašne deprimujúce, som uchvátená!:D
ale to je normálne.
takže super spuer super.strrrašne sa ponáhlam, pretože musím ísť pre tvoju 5 ročnú menovkynu do škôlky, tak sa nemôžem nejak veľmi nadchíňať, ale aj tak.
BOMBA!
aj ked musím priznat, že náladu mi zlepšil iba oznam, že JE kapitola, nie tro, čo je v nej.
aj ked mám málo času, tak fajn, idemv si ťa podať!
čo kecala s dumblym?viem, možno som negramotná pretože si písala, že katze prišla myslím že o rodičov, ale no taaaak!!!!!!!!!!!!!!
DETAILY!!!!!!!!

2 hwesa hwesa | Web | 19. června 2009 v 17:12 | Reagovat

teda, úprimne, to ti to trvalo!! :-) ale hlavne, že kapitolka je :-) a hoci ako už povedala Sunny to bolo deprimujúce, ale aj tak do bolo super... je mi Kate ľúto a som zvedavá čo jej to tam rodičia zanechali, vyzerá to zaujímavo, dúfam, že na pokračovanie nebudeme čakať tak dlho :-D

3 Danka Danka | E-mail | 19. června 2009 v 19:31 | Reagovat

jeej vobec to nebolo divne, bolo to SUPER :)
a viem ze to bude zniet trochu otrepano, ale tesim sa na dalsiu kaptolu!

4 pepenka5 pepenka5 | E-mail | Web | 19. června 2009 v 19:55 | Reagovat

To je krásne, aj keď strašne smutné... Ako sa to stalo? Ako jej umreli rodičia?

5 tonks tonks | Web | 20. června 2009 v 15:09 | Reagovat

skoro som si buchla hlavu o monitor, keď som naša túto kapitolu (1. polovicu)po takej dlehj dobe... uch
ale bola super, chúďa kate, ale ktovie, čo bude v tej škateľke, prečo mám pocit, že jej rodičia boli tiež čarodejníci? *scratch*
teším sa na skoré pokračovanie :)  

6 CajushHP.. CajushHP.. | Web | 20. června 2009 v 19:16 | Reagovat

jeeej..ja somsa ta
k ptesila,kedsom tu iuvidelA KAPCU...iuplne super:D

7 Ajka Ajka | 21. června 2009 v 13:08 | Reagovat

krasna kapitola, krasna poviedka....mas talent dievca!!!!!
tesim sa na dalsie casti, dufam ze si nedas dalsiu megadlhu pauzu....asi by som sa zrutila:-D

8 JaniCZka JaniCZka | Web | 21. června 2009 v 14:08 | Reagovat

Romushko!! Pokráčko jo?.. No páni.. Skvěle napsaný.. jdu si to přečíst znovu :)

9 Seraine - tvé SBéčko Seraine - tvé SBéčko | Web | 22. června 2009 v 21:55 | Reagovat

Ahojky,promiň že jsem se dlouho neozvala byla aktualizace blogu atd.
K povídce,je překrásná a chci honem pokráčko ať mám co číst :) šup šup.

10 Sunny, zakladateľ Romuska fans! Sunny, zakladateľ Romuska fans! | Web | 23. června 2009 v 17:50 | Reagovat

eeech romus.ak to chceš vedieť, ja som veľmi dobre chápala pointu komentu, ale na to nezáleží, pretože práve teraz som si spomenula, čo by som ešte k tvojej kapitolenke chcela dodať.
samozrejme, že sa mo to páčilo, to jo.a jooo...a že ak do týždňa neprdeš s pakračkom, bud k ja nie som ja, alebo znovuzrodenej, mš prúšvih, pretože busdem ŠTRAJKOVAŤ!!!!!!!!:D

11 Sunny, zakladateľ Romuska fans! Sunny, zakladateľ Romuska fans! | Web | 23. června 2009 v 17:52 | Reagovat

aha a áno v tej buducej kapitole nešetri DETAILY!!!!!!!!!!!!!!!!
jasan?;D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama