Vítam všetkých, ktorí sem ešte niekedy zavítajú :)

II. ja tomu nemôžem uveriť alebo Sú to oni?

24. září 2008 v 21:13 | Romuska |  Ja nie som ja
ahojky....ako sa máte? Prepáčte mi, že som sa tak dlho neozvala a nič nepridala. Je mi to ľúto, ale ja som bol a posledný týždeň totálne závislá na knihe Súmrak v originále Twilight. Odtrhnúť sa od nej mi ubralo hrozne veľa síl. Stavím sa, že ste on nej už počuli a ak nie, tak môžem iba odporúčať. K tomu všetkému ešte škola a vzniklo z toho zanedbanie blogu.
Ale teraz niečo veselšie. Druhá kapitola je hotová. Viem, že sa opakujem ale opäť dúfam, že sa bude páčiť a že mi to VŠETCI okomentujete
vaša závislácka Romuska


Nič sa nestalo. Nie je tam nič. Iba kameň... Nie! Nie, nie, nie, nie. Prosím nech to nie je pravda. Nemôžem predsa cestovať cez pol krajiny a potom zistiť, že som mala poslúchať zdraví rozum a nie fantáziu. Ak existuje nejaký Boh tak by to nedovolil. Počuješ? Nemal by si to dovoliť. Prosím Bože, ak mi toto urobíš, budem to považovať za znamenie, že neexistuješ. Tak si dobre rozmysli, čo chceš robiť. No možno vyzerám ako šialenec, (teda aspoň moje myšlienky) ale ja som naozaj zúfalá. Ja som naozaj verila, že môžem mať pravdu. Ale keď som sa dotkla toho stľpu a nič sa nestalo, tak to asi znamená, že som sa veľmi poddala svojim snom. Toto mi úplne zmení život. Od základu.
Ako tak rozmýšľam, pomaly sa zosuniem až na zem a opriem sa o ten PEVNÝ stĺp. A ako sa opriem.....áááááááááá. Dopadla som na niečo tvrdé. Au môj boľavý chrbát. Nestačí, že budem mať na hlave typel žiariaci na hlave ako slnko vo vesmíre, ja si narazím ešte aj chrbát. A poriande.
Čo je to za zvuky? Akoby... akoby sa niekto smial. Na mne. No super ja tu fňukám a ležím na zemi ako batoľa. Mala by som sa zodvihnúť. Preboha. Neuveríte, kto sa práve na mne smeje, až sa bojím, že sa zadrhne. Ten chalan, ktorý mi spôsobil prvú boľavú vec. Moju hlavičku. A on sa mi teraz smeje. Počkať. Kde to som? Tu nie je ten zradca stĺp. Ale vyzerá to ako nejaké nástupište. No určite nie, ako to kde som pred chvílou bola. Tu je síce rovnako veľa ľudí, no vlak nevidno. Asi ho zakrývajú. Alebo to bude preto, že sedím na zemi a tým pádom som dosť nízka. Hm... no tak na tri sa postavím. Raz, dva, t....
"Ahoj" niekto mi tu chce privodiť infarktové stavy...
"Čav"
"Ty nejak rada čistíš podalahu, však?" povedal s pobaveným úsmevom. Ale ten úsmev...taký by mal byť zakázaný. Ignoruj ho...proste ten úsmev ignoruj.
"No jasné to je moja záľuba. A ty si mi to veľmi uľahčil, že?" ach jaj, zase tá irónia.
"No poď pomôžem ti vstať." povedal milo akoby moju odpoveď ani nepočul. "Mala si sa vidieť ako si vyzerala na tej zemi. Akoby si ani nevedela, že na nej si." Povedala som,že milo? Myslela som provokatívne. Idiot, nedá mi pokoj.
"A kde to vlastne..." ja neverím svojim očiam. Ja asi vidím... to nemôže byť pravda. Nemôžem tomu veriť. Opäť budem sklamaná. Ale keď ja asi naozaj vidím starú červenú lokomotívu, ktorá vyfukuje tmavý dym a za ňou vagóny. Viete, čo mám na mysli? Rokfortský expres.
"Na čo tak zízaš? Ty si tu nová? Áno, ešte som ťa tu nevidel." ja , ešte stále v šoku sa to pomaly pokúšam nejak rozdýchať.
"K..kde som?" opýtala som sa roztraseným hlasom. Pozrel na mňa, akoby sa chcel uistiť, že to myslím vážne a po chvíle odpovedal tónom, ktorým sa ma pýtal či to nie je jasné.
"Toto je nástupište deväť a tri štvrte." Uf.....dýchaj! Nádych - výdych, nádych - výdych... Neklame mi? Hmm neviem...nevyzerá tak. Ak sa mu rozhodnem veriť, tak to bude znamenať, že som to našla. Že som nakoniec mala pravdu. Čo mám preboha robiť. Boh. On teda existuje? Možno ma vypočul a dal mi znamenie. Mám nápad. Budem sa tváriť, akoby ma to neprekvapilo.
"Aha" aké originálne. Predstavte si koľko úsilia ma stálo, aby môj hlas znel aspoň trochu normálne. Zdá sa, že mi na to skočil. Asi si pomyslel, že mám ešte stále v mozgu miš-maš z toho pádu predtým.
"Ajaj, už je skoro jedenásť. Poďme nechceš predsa zmeškať vlak." Chytil ma za ruku a spolu sme išli ku vlaku. Teda on ma tam skôr odtiahol a tiež sa nedá povedať, že by sme išli. Skôr by som to nazvala predieranie sa. Odrazu sa ozval piskot a my sme práve naskakovali do dverí. Vo chvíli, keď sme boli obaja vo vlaku, pohol sa. Ja som mala v hlave toľko myšlienok, že som ich ani nevnímala. No jedna bola až veľmi jasná. Hovorila mi: Kate, ty si sa buď zbláznila, spíš alebo skutočne ideš do Rokfortu.
Ten chalan ma dotiahol akurát do nejakého kupé, v ktorom boli traja ďalší chlapci. Alebo skôr ´mladý muži´ nemám rada také oslovenie, ale na nich sa hodilo. Počkať, počkať. Traja? To sú spolu štyria. Dvaja s čiernymi vlasmi, jeden s zjazvenou tvárou a hnedými vlasmi a posledný malý, tučný so svetlo-hnedými až blond vlasmi. Ja som sa asi naozaj zbláznila. To predsa nemôžu byť oni.
"Koho si to sem priviedol Tichošľap?" opýtal sa ten, ktorý by teoreticky mohol byť James Potter. On ho oslovil Tichošľap? Je to vôbec možné? Ten idiot alias Tichošľap iba pokračil plecami a hodil sa na sedadlo.
"Neviem." Povedal. "Ozaj ako sa voláš?" a pozral na mňa. Odrazu sa zarazil. Všimol si, že stále stojím na mieste, kdema pustil. "Sadni si k nám. Neboj sa mi nehryzieme....podaktorý. Alebo chceš pokračovať v zametaní podlahy? Aj tá ti je k dispozícii." Ten jeho úškrn a poznámky ma úplne prebrali so zamyslania. Či je to alebo nie je Sirius Black osobne, nebude ma stále provokovať. Sadla som si...vlastne som sa hodila na sedadlo tak prudko, že on sa zošmykol na zem.
"Alebo môžeš zametať tie podlahy za mňa, čo povieš?" tak mu treba. Nemá si ku mne čo dovolovať. Nejak škaredo na mňa zazerá. Toto nevyzerá dobre. A som na to sama. Ak sa naši ostatní spolusediaci sa snažia aby nebolo vidno ako sa rehocú, veľmi im to nevychádza. Ramená sa im natriasajú akoby v nich mali nejaké kŕče. Budem to musieť zvládnuť sama. Ale ten jeho výraz. Asi sa začínam báť. Pomoc...
"No tak nechaj ju, aj tak si si začal." povedal so smiechom ten, ktorý by mohol byť Remus. Aspoň niekto si všimol v ako životnom nebezpečenstve som. Snáď to zaberie. Haleluja zabralo. Aj keď to najprv vyzeralo, že nie. Pozrel sa na toho teoretického Remusa, (a že to bol vražedný pohľad) zavrel oči, asi napočítal do desať ale to si nie som celkom istá a celkom pokojne si sadol. Mala by som sa poďakovať teoretiskému Remusovi, za záchranu života. To mi pripomína, že ich nemôžem stále volať ´teoretický niekto´ mala by som sa opýtať na mená, aj s rizikom blízkeho infarktu.
"Vďaka." Povedala som a pozrela na... hm...áno ešte tie mená. "Ozaj ako sa voláte?"dúfam, že moja tvár nevyzerá tak napäto ako sa cítim. Uf. Slova sa ujal ten provokatér vedľa mňa.
"Ja som sa ťa pýtal na meno skôr"
"Kate Parkerová. Si na rade."
"Ja som Sirius Black. Toto je James Potter, Remus Lupin a Peter Pettigrew." Tekže je to pravda. Mne sa to asi sníva. Skúsim to jeho upokojovacie cvičenie. 1...2...3... čo ide po trojke? Ja som z nich aj počítať zabudla. Tak toto je biedne. Zišlo by sa niečo povedať. Ale čo? Teraz sa ten môj druhý hlas neozve, čo? Akurát keď by som potrebovala radu.
"Si v poriadku? Nejak si zbledla."
"Č..čo? Ach, jasne som v pohode. To iba ten vlak natriasa." Óóóóó koľká to starostlivosť od S...Siriusa Blacka. Ja tomu stále nemôžem uveriť.
"Aha. Ty si tu nová, však? Odkiaľ si prišla?" Hups. A mám problém. Mám im povedať pravdu? Mám im povedať, že sem nepatrím? Veď ja neviem čarovať. Asi im to poviem. Aj tak by na to prišli. Neskôr. Aspoň budem mať vysvetlovanie z krku.
"No, ja by som tu ani nemala byť. Viete ja nie som čarodejnica." To im musí zatial stačiť nejak mi zlyháva hlas. Kebyže vidíte ako sa tvária. Tak nechápavo. Mám chuť sa začať smiať na ich výrazoch. Ale nemôžem. Pocit plaču je asi silnejší. Nie, nemôžem sa tu rozrevať. Som to ja ale úbohá bytosť. Ako tak pozerám na ich tváre, zdá sa, že sa spamätávajú. Áno James už otvára ústa. Že to znie divne? Tak neuveriteľne. Ak by ste chceli vedieť naozaj má totálne strapaté háro. Ale vyzerá to dobre.
"Ty si mukel?" aká inteligentná otázka. Aj keď dostáva +10 bodov, že sa spamätal ako prvý. Takže to je spolu aj s tou otázkou asi13 bodou? Nie, dám mu 15b. To je tak akurát. Prečo na mňa tak pozerá? Aha. On chce odpoveď. Čo chce počuť? Aj tak by to môj hlas asi nezvládol. Bude mu musieť stačiť prikývnutie.
"Ale to nie je možné. Muklovia sa predsa nemôžu dostať na nástupište cez stenu." Hádajte, kto povedal túto, už trochu inteligentnejšiu poznámku. Tí, čo tipovali inteligenta Remusa, majú u mňa úsmev. On si asi nevšimol, že som tu a dostala som sa cez tú stenu. Alebo mi chce povedať, že tu nie som? Lebo iná možnosť nie je..... Teda jedna by bola ale dosť nepravdepodobná až by som povedala, že nemožná. Je nie som čarodejnica. Nikdy som neurobila nič nadprirodzené. Ani len trošičku. Takže túto možnosť môžeme vylúčiť.
"Ale ona tu je. A tvrdí, že čarodejnica nie je. Tak ako tu môže byť, keď by tu nemala byť?" Som v šoku. S takouto súvislou komplikovanou otázkou sa otočil na Remusa Sirius. Kto by to od neho povedal, že bude niečoho takéhoto schopný. No ale čujme Remyho. Možno prišiel na niečo, čo ja nie.
"Tak to ja neviem. Ale niekde som čítal, že muklovia sa cez to jednoducho nedostanú. Ani rodičia študentov s muklovským pôvodom sa nedostanú na nástupište. Boli prípady, keď sa ich mladší súrodenci chceli tam dostať no nepodarilo sa im to."
"Akoto, že nie? Čo sa im stalo?" opýtala som sa opatrne. Ten jeho úškrn pri poslednej vete, sa mi nejak nepáčil.
"Narazili. Niektorí si rozbili hlavu." Pri tom sa Sirius s Jamesom uchechtli. Ja som na nich zazrela a opäť som sa zahĺbila do svojich myšlienok. Oni mi aspoň dali pokoj. Ale to, čo povedal Remus ma znepokojilo. Veď tam sú moji rodičia. Čo ak sa budú pokúšať sa tam dostať. Predsa len som zmizla nečakane. Ale budú mi musieť uveriť.
Keď prídem na Rokfort, čo budem robiť? Budem musieť ísť za Dumbledorom. Ak je on riaditeľ. Neveim si predstaviť niekoho iného, no aj tak sa radšej spýtam.
"Kto je riaditeľ na Rokforte." Opäť sa na mňa pozreli ako na blázna. Asi mi ešte až tak úplne neuverili, že naozaj nie som čarodejnica. No tie pohľady by si mohli niekam strčiť.
"Dumbledore, kto iný?" odpovedal prekvapivo po prvý raz Pettigrew. Zradca. Pri tom jeho pisklavom hlase mi je zle. Teraz, keď viem, že Dumby je riaditeľ, viem, že sa asi nezmenili podstatné veci, ktoré poznám. Nedovolím mu aby to urobil. Proste nie. To znamená, že existuje aj Voldíček? To nie je dobré. Poviete mi prečo ma to vlastne trápi? Veď ja prídem tam, a pošlú ma rovno späť na vlak. Veď čo by som ja robila na čarodejnískej škole? Pomáhala Filchovi? No ešte to tak. Na to má Norrisku. A to nie je všetko. Dosť silno pochybujem, že uvidím viac, ako starú zrúcaninu. Budem si musieť domysliť, ako to tam asi vyzerá. Alebo poprosím chalanov aby mi to trochu opísali. Snáď budú taký milí.
Ozaj chalani.....oni na mňa čumia. A ani to neskrývajú. To je mi výchova.
"Čo je?" tie ich kukadlá sú vážne na zbláznenie.
"Nič nejak si nereagovala, tak sme čakali, kým sa zobudíš." Haha veľmi vtipné. Ten Sirius dnes vážne srší vtipom.
"Preto na mňa zízate ako telce na nové vráta?"
"Ako čo? My nezízame. My sa normálne pozeráme a čakáme."
"No jasne. Vy nič vy muzikanti."
"Čo zase sme? Môžeš sa vyjadrovať tak, aby ti rozumeli aj normálny ľudia?"
"Normálny ľudia? To akože myslíš vás?" opýtala som sa so zdvyhnutým obočím. Táto naša duchaplná konverzácia ma celkom baví. Ešte chvílu sme sa takto rozprávali, zatial čo Remus s Jamesom na nás pobavene pozerali. Ten zradca práve do seba niečo tlačil. Dúfam, že sa zadrhne.
No tak sme sa takto pekne bavili, keď do kupé vtrhla nejaká blondýnka, so svojím zámerom vpísaným v tvári. A to doslova, aj keď nie v tvári, ale na tričku. Mala na ňom blikajúci nápis: Sirius poď so mnou na rande. Keď som ju uvidela, tak som sa proste nezadržala a dostala som taký záchvat smiechu aký som už dávno nemala. A James a Remus sa ku mne s radosťou pridali. Len chudák Sirius ostal v šoku. Jeho výraz sa menil rýchlosťou svetla. Šok, naštvanosť, pobavenie, údiv nad takou sprostosťou, rozhorčenie,...nakoniec ostal pri pobavení a pridal sa k nám. Chudinka tá baba mala buď momentálne veeeeľmi dlhé vedenie alebo bola naozaj úplne sprostá. Asi sa prikloním k tomu druhému. Pretože hneď, ako sa trochu spamätala, nasadila niečo, čo malo byť neodolatelný úsmev a sadla si Siriusovi na kolená. Zatial čo my sme dostali ďalšiu várku smiechu, on ostal ako skamenený. No okamžite sa prebudil, a postavil sa. Blondýnka nestihla nič urobiť a dopadla na zem.
"Čo si myslíš,že robíš? Rozišli sme sa predsa už dávno. A ty si teraz akože prídeš a sadneš si na mňa? Ty asi vážne nie si v poriadku."
"Ale... Siriusko....veď ja...to kvôli nej, že?" vykoktala sa a ukázala na mňa a vybehla s plačom z nášho kupé. Ona asi naozaj nie je normálna. Kvôli mne? Čo ja mám s tým, že on sa s ňou rozišiel? Krava.
Ono sa už stmieva. Ako ten deň rýchlo uletel. A to ma ešte čaká pokec s Dumbym a cesta domov tak to sa už teším. Dúfam, že mi dajú aspoň najesť. Celý deň som nič nejedla.
Chalani sa akurát začali prezliekať do habitov. Mohli mi povedať nech idem na chodbu. Nebudem tam aspoň pozerať. Keď už sú taký blbí a nič mi nepovedia. Ale sú pekný to treba uznať. Hlavne Sirius. Tie jeho svaly. Nie, nebudem sa na neho pozerať.
Vlak zastavuje. Som hrozne zvedavá na Rokfort. Aj keby to bola iba zrúcanina. Aj na Dumbledora a ostatných profesorov. Už sa neviem dočkať, kedy ich uvidím. No páni. Práve sme zastavili. Veríte tomu? Ja som v Rokville.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Páči sa vám zatial poviedka?

Áno:)
Nie:(
Bolo aj horšie:/

Komentáře

1 Lili Lili | Web | 25. září 2008 v 18:26 | Reagovat

waw aká dlhá kapča:)ale to je len dobre:)

ps:o Twilight som počula ale ešte som nemala tú česť:)

2 tonks tonks | Web | 26. září 2008 v 20:50 | Reagovat

ou :D pekná kapitola, len by asi bolo dobré, keby si to rozdelovala do odsekov, lebo takto sa mhohokrát strácam v texte :)

a súmrak- úžasná kniha, len kým preložia aj tie zvyšné... prečo to tým slovákom tak trvá??? hoci ani v aj by to nebolo zlé, ale už keď som začala v sj :D

3 Romuska Romuska | Web | 27. září 2008 v 10:15 | Reagovat

Lili: tak odporúčam prečítať si to:)

tonks: mala som to rozdelené v odsekoch......neviem prečo sa mi to takto zverejnilo.....skúsim to opraviť:)

súhlasím, že to slovákom hrozne dlho trvá.....príšerné

4 mynamesm ktoaa velmi dakuje za venovanieee mynamesm ktoaa velmi dakuje za venovanieee | Web | 28. září 2008 v 16:20 | Reagovat

ja jej tak zavidim!!!:D

ach jo, ale som rada ze je konecne tam:)

a tesim sa na ten pokec, ale to tricko ma zabilo:D

ach jo...daco som este chcela

jaj

dalsiu kapitolku!!!!:)

5 Nath Nath | Web | 2. října 2008 v 14:20 | Reagovat

yeee nova kapca :D:D ta poviedka vyzera fakt zaujmavo :)) len teraz nwm ci si opisovala kate v prvej kapci, bo si ju nwm predstavit tak sa idem kuknut :D

6 miriela miriela | Web | 4. října 2008 v 19:00 | Reagovat

tak táto poviedka je vážne super :D som zvedavá ako to bude ďalej ;)

7 Sunny Sunny | Web | 18. října 2008 v 16:09 | Reagovat

no konecne som sa prinutila sa ti na to vrhnuť a - uprimnost nodovšetko - za 1. zarataj si ma ako verneho fanušika tejto poviedky, lebo ti to fakt žeru za2. ked je reč o žraní,, skoro som sa zadusila keksami xDDDD

je to totalka super,bomba, tuti fruti bompara, dochadzaju mi slova chvali no to newa......

8 Ar-lee Ar-lee | Web | 24. listopadu 2008 v 18:27 | Reagovat

Kurnik, holka, tohle nedělej. Brácha se vedle učí a já mám záchvaty smíchu...ještě chvíli a vletí na mě. :-D :-D Prostě super kapča!

9 Danka8 Danka8 | E-mail | 23. prosince 2008 v 11:10 | Reagovat

konecne som si nasla cas precitat si to .bolo to super ale to s tym triskom tak to bolo fakt dobre:)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama