Vítam všetkých, ktorí sem ešte niekedy zavítajú :)

I. King´s Cross alebo prečo hľadám neexistujúce?

16. září 2008 v 18:59 | Romuska |  Ja nie som ja

Hip hip hurááá... konečne sa mi to podarilo dopísať a dokonca aj prepísať do počítača. 1. kapitola. Som veľmi rada, že som ju dopísala. Nie som s ňou veľmi spokojná, ale lepšie to zatiaľ nebude. Je dlhšia ako ten prolog tak dúfam, že sa vám bude páčiť. Venujem ju všetkým, ktorý mi sem chodíte a píšete komentáre. Ďakujem vám
PS: čítajte a komentujte

I. King´s Cross alebo prečo hľadám neexistujúce?

"No tak. Ponáhľajte sa. Rýchlo!" vravím dnes už ponikoľký krát. Áno. Je 1. septembra, niečo pred pol jedenástou a my vystupujeme z auta na parkovisku na King´s Cross.
"Nestresuj prosím ťa. Aj tak tam NIČ nenájdeš. Nástupište deväť a tri štvrte ani Rokfort NEEXISTUJE!" odpovedá otec, už trochu podráždeným hlasom, no aj tak mu na tvári mierne pohráva provokatívny úsmev. To je celý on. Takto mi podkopávať moju vieru . Už aj tak pochybujem, či je správne, že sme tu. A on stále provokuje. Ja sa nedám. Si myslí, že sa vzdám. Ale to ja nie. Preto odpoviem iba: "možno" a pokračujem v ceste ku vchodu, pred ktorým sa hromadia ľudia.
´Och preboha. Toľko ľudí ...akúrát dnes...ako naschval.´ zišlo mi na um.
´Ale no tak. Ber to pozitívne. Aspoň si ich môžeš poobzerať. Hľadáš predsa ľudí, ktorý sa od ostatných aspoň trošičku odlišujú. Tých by si si mohla všimnúť Teda ak tam budú. A ak jestvujú.´ odpovedá mi nejaký "nadpriemerne inteligentný" hlas.
´Tak na to by som sama neprišla.´ Irónia zo mňa len tak srší. ´Inak kto ťa zase volal? Ja tvoje rady nepotrebujem.´
Konečne to stíchlo. Je síce pravda, že bez jej rád by som asi ďaleko nedošla, ale nemusí to vedieť. No nie? Ešte by bola namyslená. Už len to by mi chýbalo. No predsa len nie je trochu drzé len tak niekomu skákať do myšlienok? Budeme si musieť určiť pravidlá.
Ale opäť mala pravdu. Mala by som sa začať obzerať. Akože, nemyslím točiť sa okolo vlastnej osi ako blázon, ale zahrať sa na normálneho človeka a pozerať si ľudí. To by nemalo byť až tak ťažké...
Hm... nikde nič zvláštne. Okolo mňa sú iba obyčajný ľudia, z ktorých niektorý idú na vlak, niektorý ich odprevadiť a niektorý čakať svojích známych. Ou. Lúčenia a stretnutia... aké dojímavé. No blé. Nechutné a presladené. Asi mi bude zle. To aby som sa obranila najsilnejšou trpezlivosťou, akej som schopná. Alebo si to radšej vôbec nebudem všímať. Áno, budem si všímať iba veci zvláštné, nie dojemné.
Tí všímavejší z vás, si možno všimli, že nenávidím lúčenia. Nechápem tých ľudí, ktorý sa lúčia tak, akoby sa už nikdy nemali vidieť. Ja som sa ešte nikdy nelúčila na dlho. Nechodím na dlhé cesty. A keď už niekam idem, tak poviem jednoduché "ahoj". A potom, keď to vidím, či na staniciach, letiskách alebo iba vo filmoch je mi z toho na vracanie.
Zas som sa zakecala. Musím si všímať tých ľudí. Nikde nič. Obyčajný ľudia, obyčajné oblečenie, obyčajné tašky, obyčajné zvieratá. Žiadne obrovské kufre ani sovy. To nevyzerá dobre. Je možné, že by som sa mýlila? Čo ak neexistujú?
Konečne som vo vstupnej hale. Takže teraz už cúvnuť nemôžem. Cez všetkých tých ľudí sa mi vážne nechce pchať.
"Kam teraz?" ozve sa za mnou a ja skoro zinfarktujem. Mama. Preboha takto ma desiť...
"Hmmm.....asi tade." Odpoviem. Pýtate sa odkial to viem? Mno viete, ja som dokonalosť sama... viem čítať. Som dobrá, že?
Ale ako tak pozerám, nikde nie je nikto taký, ktorý by ani pri zavretých očiach mohol byť čarodejník. Nikto, kto by vytŕčal z davu. Nikto iný. Skoro všetci tu sú nejaký naškrobený Angličania.
´Prečo som vlastne tu?´
´No prečo asi?´ou, zase ten hlas. A iróniu by som cítila aj z druhej časti Londýna.
´Kto chcel od teba odpoveď? Ja viem prečo som tu.´
´Tak čo sa pýtaš?´
´To bola rečnícka otázka. To nevieš ty Inteligentka?´
´Viem, ale ja rada odpovedám na rečnícke otázky.´
´Hm. Tak to sme si aspoň v niečom podobné? Myslíš, že ich stretneme?
´Koho? Tých, čo možno neexistujú?´
´Hej.´
´Nooo.....možno.´
´Tak to dík za povzbudenie.´
´A čo si chcela počuť? Niečo ako: Samozrejme, že ich stretneme. Čo váhaš. Veď to je úplne isté. Aha už tam vidím jednu rodinku.´
´No také niečo. Ale beztej irónie. A kade mám vlastne ísť?´
´Ja neviem. Choď sa spýtať.´
´Ó stal sa zázrak. Slečna JA-VŠETKO-VIEM niečo nevie?´
´Chcela si radu? Chcela. Tak neprovokuj.´
´Jasne. Tak sa zatial maj. Dúfam, že sa v najbližších minútach a snáď aj hodinách neuvidíme. Teda respektíve rozprávať.´
´Ty si tak milá ako osa v rit...zadku.´
Už sa konečne stiahla. Nechápte ma zle. S ňou sa dá niekedy super pokecať. Lenže ja som teraz nervózna a ona ešte zabŕda, takže mám chuť ju zabiť. Treba však uznať, že niekedy (skoro vždy) má dobre nápady. Napríklad to. S tým opýtaním sa, nebolo od veci. Opäť mala pravdu. Musím nad sebou vážne porozmýšľať. Ide to so mnou dole vodou. Ale až neskôr. Teraz sa ideme uja opýtať kade máme ísť.
"Prosím vás. Kde je nástupište deväť a tr.......a desať?" Uf, skoro som sa prezradila.
"Deväť a desať? Tie sú na opačnej strane." povedal. Super, ešte prídem neskoro.
"A môžete mi povedať ako sa tam dostanem?"
"Samozrejme. Vrátite sa a na rozcesí pôjdete rovno. Vy ste prišli zo vstupnej haly?" opýtal sa, ale na odpoveď nečakal. "Tak to ste išli dobre, iba ste zle odbočili."
"Aha. Ďakujem."
A môžem sa vrátiť. Prekvapivo, rodičia sa držia za mnou v tichosti. Oni sa síce o niečom rozprávajú, ale aspoň mňa nechávajú na pokoji. No keď bolo by od nich pekné, keby aj sledovali cestu a nie sa ťahali za mnou ako chvosty.
"Ideme zle." oznámim im a oni..... vôbec nevyzerajú prekvapene. Oni celý čas vedeli, že idem zle a nič nepovedali. A potom sa ani nesnažia tváriť prekvapene. To je od nich hrubý podraz. Teraz sa musím ponáhľať. Kým sa zase pretlačím cez tých ľudí, budem rada ak ma nerozdupú. A ak to nestihnem, tak to rodičom asi v živote neodpustím.
Idem určite pomalšie ako slimák. Aj prizabitý slimák by ma predbehol. A to iba kvôli tým ľuďom. Je ich tu ako nakadených. Prečo práve dnes? To mi určite robia naschvál. Všetci sú proti mne. No keby to tu bolo plné čarodejníkov, tak nič nepoviem. Ale akurát dnes sa sem doteperilo toľko ľudí, že je zasr**á celá stanica. Kebyže prídem hocikedy inokedy, tak to tu je ako v opstenej slimáskej ulite. Asi. Ešte som tu nebola. Ale to nevadí, aj tak je to skoro určite tak.
Pri mojom šťastí sa tu dnes rozhodli vytvoriť Guinnesov rekord v počte ľudí na jednom mieste. Už som vám hovorila o mojom šťastí? Nie? Tak to ja som taký šťastný človek, že mi skoro nikdy nič nevyjde podľa predstáv a všetko stojí proti mne. Presne ako dnes. Možno je to zlým postavením hviezd alebo som ešte nestretla Šťastie, ale dúfam, že sa to obráti. A to rýchlo, pretože ak dnes nebudem mať šťastie tak stretnem akurát tak veľký prd.
Nie! Nemôžem takto rozmýšľať. Musím to brať optimisticky. S nadhľadom. Inak to asi nezvládnem.
Hm... žeby som už bola tu? Asi áno. A teraz už iba nájsť čarodejníkov alebo nástupište deväť a tri štvrte. Úplne jednoduché.
Existuje choroba " Skákajúce srdce"? Akože chápete, srdce bije tak silno, že prerazí kosti, svaly, mäso, kožu a pristane na zemy. Alebo, ak máte dobré reflexy, tak v dlani. Práve som sa tým totiž nakazila. Takto silno mi ešte nebúchalo. No nič. Idem k tomu kamennému......
"Trééésk." Au, moja hlava. Ktorý idiot to do mňa narazil? To je to moje povestné šťastie. Konečne nájdem tie nástupištia a čo sa stane? Narazí do mňa nejaký idiot. Neuveriteľné. Ja asi niekoho zabijem.
"Si v poriadku?" Hups. Ja tu na neho nadávam a nejak som zabudla, že je stále pri mne a že ležím na zemi so zavretými očami. Ale akým zlatým starostlivým hlasom to povedal. Asi sa zľakol, keď som hneď neotvorila oči. Haha. Tak mu treba.
"Haló!" Ach bože. Asi predsa len pomaly otvorím oči. Si predstavte, že sa niekto nado mnou skláňa. A je to dokonca aj pekný niekto. Taký černovlasý. Škoda, že som na neho naštvaná.
"Jéééj ty žiješ!" to je teda inteligent. Toto poznamenal, keď som otvorila oči.
"Jasne, že žijem. Myslíš si, že ma zabiješ jedným narazením a buchnutím do hlavy, ktoré je asi IBA otras mozgu? Tak to teda nie!"
"Ou aká milá. Prepáč, musím ísť. Maj sa dobre." A zmizol.
Krásny rozhovor, čo? No nevadí, aj tak sa ponáhľam. Kde sú vlastne tí moji rodičia? Doteraz som ležala na zemi a ani to ich netrápi? Aha, asi preto, že tu nie sú. Teraz vychádzajú spoza rohu. Super...
Ajaj. Mám menší problém. Teda dosť veľký problém. Netuším, ktorý stĺp to má byť. Hm...en ten týčky....To som dopadla. Ako 3- ročné decko sa tu idem hrať. Radšej pôjdem intuitívne. Takžeee.......tento. To bude on. Áno. Už zase cítim to srdce. A čím som bližšie, tým je to horšie. Len pár metrov... pár krokov... už som tu. Vystriem ruku a dotknem sa toho studeného kameňa...
Nič sa nestalo. Nie je tam nič. Iba kameň.......



 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Páči sa vám zatial poviedka?

Áno:)
Nie:(
Bolo aj horšie:/

Komentáře

1 tonks tonks | Web | 16. září 2008 v 20:42 | Reagovat

no začalo to zaujímavo...a ten čiernovlasý chalan? :D no neviem, neviem :D nechám sa prekvapiť ;)

2 Lili Lili | Web | 17. září 2008 v 15:25 | Reagovat

ktoze je ten zahadny?joj zacalo to velmo pekne takze supky pokracko:)

3 mynamesm ktoaa velmi dakuje za venovanieee mynamesm ktoaa velmi dakuje za venovanieee | Web | 18. září 2008 v 18:25 | Reagovat

romushka!!! ako si mi mohla toto urobit??? taka kratka kapitolka??? trhate mi holky srdcia:D

nie zartujem, kapitolka je krasna, keby som vedela ze je to od utorka tak ckenm skor:)

dufam ze ich najde, teda ona ich musi najst!

stale cakam ze konece...a ty zase len natahujes:)

ale to nevadi, to predsa treba nie?:)

ehem...este daco som chcela napisat...jaj

ze dakujem za prianie na vyliecenie a za komentar velmi ma to potesilo:)

a ze tato poviedka je strasne super...a ze sa neviem dockat kym sa to rozbehne:)

a viem ze toto co teraz napisem bude zniet hrozne divne...a dufam ze sa nenahnevas za to co teraz napisem, ale ako som videla vedla nazvu kapitolky to cislo 1, az mi srdce puklo. lebo ja som dopisala 18 kapitolku a trha mi to srdce:/ clovek nechce aby to skoncilo:D

ale to som len asi ja...

prosim neber to v zlom:)

mynamesm:)

a vela stastia v pisani:)

4 jayne jayne | Web | 19. září 2008 v 22:17 | Reagovat

toto mi nerob!!!..taketo ukoncenie...ja sa z toho zblaznim..asi fakt..prosim rychlo pokracko..musim vediet co bude dalej..kapca je krasna..podarila sa ti :)

5 Lili Lili | Web | 23. září 2008 v 16:54 | Reagovat

romuska , zaspala si?my chceme POKRACKO!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama